Biela pani na Rohačke
Biela pani na Rohačke /povesť v podaní J. Domastu/
Dávno, pradávno, keď ľudia ešte ani písať nevedeli, a preto pšakovakých divných, predivných veciach ani riadka, ani litery nenechali bol na Rohačke hrad. Vlastne ani nie hrad, len taký hrádok z dreva zrubený, hlbokou priekopou obkrúžený, vysokým násypom obohnaný a na násype ešte aj palisádami chránený. Na stranách hory a lúky; v horách plno divej zveri, na lúkach kŕdle oviec a stáda kráv. V doline polia, na poliach poddaní z Ploštína, z Iľanova a z iných osád. Hradnému pánovi z Rohačky každý závidí, lebo ľuďom sa tak vidí, že spomedzi všetkých pánov nebo jemu najväčšmi žičí, najviac ho požehnáva na úrode a statku.
Ak je inde v Liptove raž vyše pása, na jeho poliach vyše chlapa; ak všade ovce tak hynú, že z desiatich päť ostane, jemu k desiatim pribudne. Nieto však domu, z ktorého by sa občas nedymilo. Dymí sa aj na Rohačke. Hradného pána jeho požehnanie predsa len vytrvalo obchádza: nemá potomstva. Ani syna, ani dcéry. A rád by mal! Zhŕňa bohatstvo, rád by ho zanechal svojmu, svojej krvi. Ťažko znáša táto jedinú nepriazeň osudu. A že je žgrloš, závistlivec, závidí každému, kto má deti. Závidí a nenávidí. Pri detskom smiechu sa mu krv pení zlosťou. Beda dieťaťu, ktoré mu vôjde v takom čase do cesty! Našťastie pani veľkomožná je pravý opak veľkomožného. Lásku, ktorou by zahŕňala vlastné deti, delí medzi drobizg poddaných. Najradšej vidí šesťročného bielovlasého Paľka.
Takého chlapca by aj ona chcela mať. Keďže ho nemá, veľmi často chodí dolu do Ploštína a zastavuje sa pri kolárskej dielni, kde Paľkov otec zručne strúha bahry a spice do kolies. Nikdy nepríde naprázdno. Raz priniesie oštiepky, raz hrudu syra, vše i mäso z diviny. Sprvoti sa hrádocký pán nad tým zhovievavo usmieva. Nazdáva sa, že to ženu skoro zunuje. Keď neprestáva, prehovára ju, aby sa neznižovala, nešpinila v chatrči poddaných. Potom aj kričí, nadáva, obviňuje ženu zo záletníctva, z nevery. „Ak sa ešte raz opovážiš"- hrozí jej, - „urobím ti takú hanbu ako najposlednejšej poddanej. Dohola ťa dám ostrihať, stred dediny vsadiť do železnej klietky." Na Rohačke je peklo: „nazdával som sa, že mám sväticu"- sipí pán zlostne, „a ty si obyčajná pobehlica! Dobre teda, keď ti je kolár milší ako ja, ustúpim mu. Pravda, najprv ho vyskúšam, či je naozaj lepší chlap".
Nezaveľa usporiadal veľkú poľovačku. Museli na ňu takmer všetci mladí chlapi z poddanských osád. Nevybral si priam najlepší deň. Na temene Magury i Poludnice prečesávali sa mraky. Keď ho na ne upozorňovali, len plecom mrdol a sposmechoval ich, že sú ako baby, čo si vymysleli strašidlo, len aby sa mali čoho báť. Hoci sa už medzi Iľanovským sedlom a Kúpeľom zazreli jeleňa osmoráka a o chvíľu aj dvanástoráka, hrádocký pán chcel mať ešte lepší úlovok. Na Prašivej rozostavil chlapov na obidve strany, k Širokej doline na druhú stranu k udárovej holi, a postupovali do skalísk samého Ďumbiera. Na strminách medzi Krúpovou hoľou a Ďumbierom zazreli kamzíka. „Nabehni bokom!" - kývol hrádocký pán na kolára. Sotvaže kolár naznačil, že rozkazu rozumie, na hrebeni spišťal víchor,, skadesi vyhúklo nízke mračno a začali sa sypať krúpy ako z vreca. Na krok nebolo vidieť. Keď sa po dobrej hodiene znova rozvidnelo a ľudia povyliezali spoza skalísk, kolára medzi nimi nebolo. Zvolávali ho, občakúvali...no nedočkali sa. Jedni dávali vinu pánovi: „pobehol za ním, zabil ho, zahrabal do kamenia a víchrica zakryla všetky stopy." Druhí sa pána zastávali. Nech už bolo akokoľvek, kolár viac nevstúpil do svojej chalúpky, nepohladil si chlapca, nepobozkal ženu, nazarobil na chlieb. Kolárka sa trápila, sužovala.
Márne jej hrádocká pani nielen jedlo, ale aj peniaze potajomky posielala, žena schla, poľahúvala, až celkom vyschla a neveky ľahla. Chlapček bielovlások zostal sirotou. „Nemáme vlastných detí, vezmime si ho." - prosila hrádocká pani svojho muža. „To teda nie!"- odvrkol jej zlostne. Zaumienil si, že aj chlapca sprevadí zo sveta. Po kolárovi nesmie zostať nijaká pamiatka. Ešte aj jeho chalupu zničí. Dá ju potajomky spáliť a spálenisko zrovnať so zemou. S domom ľahko urobil, čo si zaumienil. S chlapcom bolo ťažšie. Poddaní, ktorým hrádocká pani zverila chlapca, striehli na neho ako na oko v hlave. Striehli, ale neustriehli. Chlapča ako to vtáča - ak ruku pootvoríš, inde sa zahľadíš, brnk! - a už ho nemáš. Ide, ide a tu zrazu spoza černičia palica! Kdeže palica! Kyjačisko sfundží, zasiahne chlapca, zrazí ho na zem. Ani zjajknúť, chúďa nestihne. V nasledujúcom okamihu vyskočí z ukrytu hradný pán, dvihne kyj, ešte raz udrie a odíde. Hradná pani plače ako nad vlastným dieťaťom. Na tretí deň je pohreb. Sama ide za rakvičkou v čiernom rúchu. Hrádocký pán sa doma ženy nepýta, kde bola, koho pochovávala. Má pre ňu len jedovatú výčitku: „Prečo si sa znížila k čeľadi?!" „Súcitom a milosrdenstvom sa človek neznižuje." - odpovie pani." Len nenávisť ho zhadzuje, robí z neho zviera."
A po prvý raz v živote mu do tváre vrhá: „Si vrah! Si horší ako Herodes. Ten sa bál dieťaťa-kráľa, ty aj drobného poddaného." Neodpovedá jej. Na druhý deň rozošle z domu všetko služobníctvo. Okrem neho a panej nezostane na hrade živej duše. Potom vojde k žene, zdrapí ju za ruku a vlečie do pivnice, do tajnej skrýše. Zamkne ju do nej a odíde na poľovačku. „Preboha, pusť ma!"- prosí na smrť vyľakaná. „Neboj sa, vrátim sa"- sľubuje. Odišiel a nevrátil sa. Aj tentoraz zazrel pod Ďumbierom kamzíka. Aj tentoraz ho priam v tej chvíli prekvapilo krupobitie. Víchor ho zrazil z brala. Našli ho mŕtveho, spola zasypaného kamením, spola snehom. Keď ho vyhrabúvali, naďabili aj na kolára. Mŕtvi si boli bezmála v objatí. Čo život odopieral dožičila smrť. A pani v pivničnej skrýši naveky zaspala. Kdeže neveky! Každý rok na Velký piatok sa znova zobúdza. V bielom rúchu a v bielom závoji chodí po Rohačke a žehná ľudu i kraju, ako to robievala kedysi.