Najstaršie písomné správy o Ploštíne
Ploštínsky majetok uhorskí králi v 13.storočí ani nedarovali šľachticom ani cirkvi. Ploštín zostal súčasťou kráľovských majetkov v Liptove. Pri úradnom vymedzonaní napísali, že jeho západnou hranocou je Ploštínsky potok. Od jeho prameňa hranica začínala, ním pokračovala do Váhu, Váhom k Bocianke, Bociankou do Nízkych Tatier až k prameňu Ploštínky. Z vývoja rozsahu a východnej hranice ploštínsko-iľanovského chotára do 2. polovice 19.storočia a západnej hranice porubského chotára je zrejmé, že hranicou medzi nimi bol Iľanovský potok.
Tak to pretrváva od roku 1263 a je zrejmé, že potok zapísaný v listine z roku 1263 ako Ploštínsky potok bol, a v skutočnostije, terajší Iľanovský potok. Bolo to preto, že patril na územie Ploštína. Z toho vyplýva, že zápis o Ploštínskom potoku, v skutočnosti o neskoršej Iľanovke, je najstarším priamym písomným dokladom o časti dávneho ploštínskeho územia, ale aj najstarším nepriamym dokladom o dedine Ploštín. Najbližšia mladšia správa o ploštínskom území je listina Michala, župana Zvolenského komitátu z roku 1269. Župan Michal potvrdil,že uviedol šľachtica Poznana do vlastníctva zalesneného územia medzi Demänovkou a Ploštínskym potokom. Podľa uvedenej listiny východnou hranicou toho územia bola horná časť Ploštínskeho potokoa. Latinské pomenovanie Ploštínky v zymsle Malý ploštínsky potok možno vyjadrilo skutočnosť, že Ploštínka bola podstatne menším potokom ako Iľanovka, ktorú ešte aj vtedy považovali za ploštínksy. Avšak jestvuje aj iné vysvetlenie názvu potoka Malá Ploštínka. Mohol sa vzťahovať iba na tú časť Ploštínky, ktorá pramení v Chotárnici. Z uvedených listín je zrejmé, že o ploštínskom území existujú priame a hodnoverné doklady od roku 1263. Avšak priame doklady o Ploštíne a jej obyvateľoch sa zachovali z polovice 14.storočia.